Po vpáde nemeckých vojsk do Poľska 1. septembra 1939 pripravil pre celý svet v poradí druhú kataklizmu, kde okrem strachu a neistoty sa „hlavným problémom“ stala „židovská otázka“. Po konferencii vo Wannsee začiatkom roka 1942 nabralo vyriešenie tejto otázky v stredoeurópskom priestore jednoznačný smer v zmysle ich fyzickej likvidácie. Rovnaká situácia zavládla aj na Slovensku. Vznik samostatného slovenského štátu v rozpätí rokov 1939 - 1945 definitívne spečatil osudy obyvateľov Mojžišovej viery. Moc na Slovensku prevzala HSĽS a priestor novovytvorenej Slovenskej republiky prestal byť pre židovskú minoritu bezpečným.
Počiatočná príprava deportácií v okrese začala evidenciou Židov. Dňa 12. februára 1942 nariadilo ministerstvo vnútra vykonať Súpis Židov na celom území Slovenska. Evidencia Židov pozostávala zo všeobecnej evidencie a evidencie práceschopných Židov. Na základe týchto pokynov sa mal vyhotoviť zoznam A, B, C. Súpis Židov sa mal previesť naraz a bezpodmienečne mal byť skončený 6. marca 1942. Podľa tejto evidencie bolo na území Slovenska podrobne spísaných vyše 89 tisíc osôb.
Následne v nadväznosti na tento súpis, dňa 21. februára 1942 ustanovilo Prezídium ministerstva vnútra výnosom číslo 14-D4-510/1-1942 vykonanie prezentácie všetkých práceschopných a práceneschopných Židov mužského a ženského pohlavia od 16 do 45 rokov. Prípravy na akciu „Dávid“ prebiehali veľmi rafinovane. Aby sa Židia nemohli vyhnúť evidencii, bola im už 25. februára 1942 obmedzená možnosť sťahovať sa z obce (mesta) ich terajšieho bydliska. Ďalšie nariadenia schválené ministerstvom vnútra sa týkali zväčšenia židovských hviezd z pôvodných 6,5 cm na 10 cm, taktiež od 12. marca 1942 museli byť označované židovské domácnosti.
Súpis Židov ženského pohlavia sa realizoval 27. februára 1942 v čase od 9.00 do 18.00 hod. Súpisu podliehali vdovy, slobodné a rozvedené ženy vo veku 16 až 45 rokov. Evidenciu vykonávala prezentačná komisia zriadená v sídle tunajšieho okresu, zložená z okresného náčelníka Alexeja Lejka, okresného veliteľa Miestnej organizácie Hlinkovej gardy Eduarda Džatka a obvodného lekára. Súpis židovských dievčat a žien prebiehal obdobne. Dňa 27. februára 1942 okresný náčelník Alexej Lejko zaslal ministerstvu vnútra do Bratislavy zoznam, ktorý obsahoval 218 osôb.
Zaujímavým je zistenie, že nie všetci Židia sa na prezentáciu dostavili. Svoju neúčasť, samozrejme, ani neospravedlnili. Okresný úrad v Medzilaborciach sa do akcie deportovania Židov v jej začiatkoch nezapojil a to z jednoduchého dôvodu. Telefonogram zo 4. novembra 1938 nebol totiž do Medzilaboriec doručený. Okresný úrad o tom podal hlásenie Krajinskému úradu v Bratislave až 15. 11.. Obdobne na tom boli okresné úrady vo Vranove nad Topľou, Trebišove a Giraltovciach (ktoré sa o celej akcii dozvedeli z Okresného úradu v Prešove). V týchto okresoch sa akcia začala neskôr.
Prečítajte si tiež: Výhody omega-3 mastných kyselín
Hoci sa zoznam A vyhotovil dvojmo, zoznam B štvormo a zoznam C trojmo, v spisoch Prezídia ministerstva vnútra tieto zoznamy za okres Vranov nad Topľou chýbajú. Jediným zdrojom informácií sú torzovité hárky Súpisu Židov vyhotovené obvodnými notárskymi úradmi, v ktorých sa nachádzajú Židia z jednotlivých obcí (ako napr. z Čemerného, Dobrej nad Ondavou atď.).
Prvá etapa deportácií
Dňa 25. marca 1942 začala deportácia židovského obyvateľstva zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Začala sa prvá etapa deportácií Židov zo Slovenska, ktorá trvala do 20. októbra roku 1942. Prvý transport do vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade v stredu 25. marca 1942 o 20:20 hodine. Išlo o 999 mladých slobodných žien a dievčat prevažne zo Šarišskej župy, ktoré tvorili prvý kompaktný židovský transport, ktorý smeroval do koncentračného, neskôr vyhladzovacieho tábora. S 999 dievčatami bol odvedený aj lekár Dr. Izák Kaufmann zo Zborova.
Dňa 25. marca 1942 niektoré židovské dievčatá a ženy opúšťajú územie Slovenska. Ich „exodus“ sa zapísal do dejín slovenského štátu v podobe prvého židovského transportu, v ktorom boli okrem Vranovčaniek aj dievčatá a ženy z Humenného, Trebišova, Stropkova, Michaloviec, Sabinova, ale aj Starej Ľubovne, Popradu, Spišskej Starej Vsi a Levoče (Tatranská župa). Celkový počet židovských dievčat a žien bol 594.
Dňa 21. marca boli z jednotlivých miest prevezené do kasární „pod Gerlachom“ a o štyri dni večer o 20.20 hod. sa transport pohol z popradskej stanice. Slovenské územie vlak opúšťal krátko po 4. hodine ráno 26. marca. Vlak smeroval smerom na Žilinu a Čadcu, až 26. marca 1942 okolo 4:00 hod. opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. V ten deň v popoludňajších hodinách ženy z vagónov vystúpili a následne boli podrobené selekcii na rampe.
Spomienky žien z prvého transportu
Matilda Hrabovecká: „Ako sme prišli, všetko sme museli nechať naboku a všetky nás vyzliekli a ostrihali. My sme boli prvými väzňami vyhladzovacieho koncentračného tábora v Osvienčime. Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: ´Čo také deti predsa nebudú brať.´ Ráno v sobotu prišiel pre mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme.“
Prečítajte si tiež: Význam vitamínu K pre zdravie
Edith Grosman: „Druhý transport prišiel len o pár dní pozdejší, ale my sme tam už boli. Už videli, že sú tam živí ľudia. Naše pocity boli hrôzostrašné. Nikto. Nič. Potom prišli tí SS-áci s jednou žiletkou s ktorou oholili neviem koľko dievčat. To bolo strašidelné. Strašidelný pocit bol to, že sme stratili pocit ľudskosti.“ „V apríli prišiel Himmler do lágru. Stáli sme v rade, keď on vyšiel von a bola strašná snehová búrka. SS-áčka, ženská, povedala Himmlerovi po nemecky: v tom počasí predsa nemôžu ísť von. Pamätám si, že on dupol a povedal: Für Juden gibt es kein Wetter - Pre Židov nie je žiadne počasie.“
Laura Špániková: „Jej životný príbeh bol priam neuveriteľný. Prežila nacistické besnenie aj tábor smrti. Stratila rodinu i domov. Nakoniec našla lásku, s ktorou prežila viac než pol storočia. Vo vlaku, ktorý z Popradu do Osvienčimu vyrazil 25. marca 1942, bolo 999 dievčat a žien. Ona mala poradové číslo 956. Človek nemal vôľu. Nemohol sa umyť, nemohol hygienicky žiť. Uveríte, či neuveríte, ale v zime keď bol sneh, tak som vyšla von nahá a váľala sa v snehu a umývala sa. Keď som ráno dostala čaj na pitie, tak som ho nevypila, ale som sa s ním umyla.“
„Aj som chcela ísť k drôtom, k elektrickým drôtom. Sesternica hovorí: - Ty ma necháš tu samú? - A tak som nešla. Je to pre mňa veľké trápenie. To si ani neviete predstaviť.“ „Ostrihali nás dohola. Dali nám prúžkované šaty a dreváky. Tie dreváky veľmi ošúchali nohu. Kto nemohol mašírovať, toho zastrelili. Tak ja som zobrala dreváky do ruky, zem bola ešte ľadová a išla som bosá. Každá práca bola veľmi namáhavá. Dážď na nás padal od rána do večera a my sme museli pracovať. SS-man stál so psom pod šopou a nás nepustil schovať sa. Človek chcel žiť. Ešte stále chcel žiť. Celú moju rodinu zobrali. Dozvedela som sa, že im vykopali jamu a strieľali. Padali do tej jamy.“
Sústrediace tábory, Čemerné a ďalšie udalosti v okrese
Sústredovací tábor v Čemernom: Bol na druhej strane Tople. Neboli tam žiadne budovy len prázdne priestranstvo. Do toho priestoru boli nahnaní ľudia. V noci vychádzali nákladné vlaky, do ktorých tých ľudí nakadali. Naložili ich do vagónov a išli preč. Celý priestor bol ohradený plotom. V tábore bol nárek, neistota a strach. Do tábora nikoho nevpustili. Celý tábor strážili desiati gardisti. Privádzali ľudí z dedín. Kričali, vrešťali... Proste vedeli, že to majú posledné. Do Čemerného ich privážali po desať, dvanásť, pohromade.... Neboli spútaní, len pohromade boli. Privážali ich na konských povozoch. To, že išlo o ľudí z dedín bolo vidieť podľa oblečenia. Židia mali označené žlté pásky na ruke a žltú hviezdu. Všetci museli byť takto označení.
Vo Vranove židia nesmeli chodiť po ľavej strane. Mohli sa prechádzať len od kina až po kostol. Mesto označilo nálepkami na verejnosti všetky zákazy a príkazy. Hlinkové gardy, ktoré ich tam strážili, boli niekde zo západného Slovenska, lebo ste počuli, že hovoria tvrdo so západným prízvukom. Naši príslušníci Hlinkovej gardy išli inde. Vranovskí išli do Čadce, do Kubína. Rozosielali ich, kvôli tomu, aby nemali spojenie, aby nemali s niekým styk, styk s miestnymi ľuďmi, kde pôsobili....
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o zdravie pri užívaní kolagénu
Boli sprostí... Kontrolovali všetko. Všetko im zavadzalo. Boli čierni a boli zelení. Zelení patrili pod POHG. Pohotovostné oddiely. A čierni patrili pod gardu. Zelení mali zelené uniformy, robené podľa vzoru SS. Aha. Každý z nich mal pištoľ. Zelení mali väčšiu dôveru medzi veliteľmi. Boli nafúkaní, namyslení a spupní. A kto boli gardisti vo Vranove? Väčšinou boli remeselníci, sem tam bol nejaký robotník, zloženie bolo rôzne. Dajaký robotník a väčšinou remeselníci a úradníci. A učitelia. Na pohrebe doktora Džatka, veliteľa HG ich bolo deväťdesiat čiernych a päťdesiat zelených. Na pohrebe bol prítomný aj Tuka. Ich úlohou bola strážna služba a špicľovanie. Chodili po uliciach a robili poriadok....
„Do Čemerného priviezli tisícsedem židov. Tam bolo uhľové skladište, a tam tých ľudí všetkých priniesli, malé, veľké, deti, staré... starí Všetkých vyviezli do vyhladzovacieho tábora, z ktorého sa už nevrátili. Vrátilo sa ich celkovo stodvadsať....“
„Ďalší prípad bol tu... v sobotu domov išli židia zo synagógy. Nemci boli opití. Jeden nemecký vojak ťahal slečnu od dospelého muža a on ako otec ju chránil. Nemec vytiahol pištoľ a zastrelil ho. Zastrelil ho rovno na chodníku. Dcéra ušla, Marcelka ušla preč z domu. Ľudia ju schovali. Povedala, že otca a matku zastrelili. Boli to advokáti...Jedna Vranovčanka ju stretla v Prahe. A ona jej povedala. Vrátim sa do Vranova, keď budú po oboch stranách kresťania visieť. A nikdy viac neprišla...“
Arizácia židovského majetku
Pojmom arizácia sa označuje vyvlastnenie a prevod majetku Židov na nežidov ( v dobovej terminológii “árijcov“). V rokoch 1939 - 1945 sa arizácia dotkla všetkých druhov majetku Židov ( kapitálový majetok, domový majetok, podnikový majetok a pod.) žijúcich na Slovensku. Vo svojej vrcholnej fáze (od septembra 1940) bola arizácia jedným z hlavných nástrojov ľudáckeho režimu pri "vyraďovaní Židov z hospodárskeho a sociálneho života" na Slovensku.
V oblasti podnikového majetku, ktorého celková hodnota v septembri 1940 predstavovala približne 530 mil. Ks, prešiel arizačný proces od roku 1939 dvoma vývojovými fázami a vyvrcholil v rokoch 1941 - 1942. Z celkového počtu asi 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov bolo práve v rokoch 1941 - 1942 arizovaných viac ako 2 200 podnikov a tento proces bol riadený Ústredným hospodárskym úradom.
Právne a politické aspekty deportácií
Priebeh prvej etapy transportov, až do mája 1942 prebiehal bez legislatívneho podkladu. Snem 15. mája prijatím ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov de iure legalizoval deportácie židovského obyvateľstva. Snem však nedal zákonu spätnú platnosť, čím nelegalizoval predchádzajúce vysťahovanie, ktoré sa tak stalo protiústavným. Zákon bol prijatý až potom, keď už bolo (v rozpore s domácimi aj medzinárodnými právnymi normami) od 25. marca 1942 odtransportovaných 38169 spoluobčanov židovskej národnosti. Denník Gardista následne s uspokojením konštatoval: „Hlavné je, že Židia budú vysťahovaní, a že sa to deje zákonnou cestou.“
V dôsledku medzinárodných aj vnútropolitických udalostí (bitka o Moskvu a Stalingrad, dnešný Volgograd, protesty Vatikánu a domácich vysokých cirkevných funkcionárov) boli deportácie 20. októbra 1942 zastavené. Na druhej strane, druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami. Prvý z nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Celkovo tak v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov.
Príbehy záchrany a cirkevná pomoc
V týchto neľudských časoch sa našlo vo Vranove nad Topľou aj zopár jednotlivcov, ktorí sa snažili o záchranu židovských spoluobčanov. Na určitý čas uchránila pred deportáciou Arnošta Göröga pani Dobišová, Gejza Kornfeld žil na falošné papiere pána Kužmu a vďaka výdatnej pomoci vdp. Kolomana Líšku bolo od deportácií uchránených 38 Židov, ktorí boli prekrstení na evanjelickú vieru a.v. Po vojne získal evanjelický farár Koloman Líška za tento ušľachtilý čin spolu s bratom ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“ a neskôr aj ocenenie „Cena mesta Vranov nad Topľou“. Výdatnú pomoc poskytli aj predstavení z ďalších konfesií, konkrétne z gréckokatolíckej cirkvi a rímskokatolíckej cirkvi.
Osobné údaje a následky v okrese
V čase súpisu Židov bol Arpád Trenk, nar. 2.8.1913 vo Vranove majiteľom žltej legitimácie, prekrstený na gr.kat vieru-pracoval ako zubný technik u Viktora Prešovského. Ostatní členovia rodiny: Samuel Trenk, nar. 12.4.1883 v poľskom Sanoku, Antónia Trenková, rod. Rozenbaunová, nar.1.7.1890 v Sanoku, Viera Trenková, nar. 30.6.1929 vo Vranove, Tibor Trenk, nar.12.6.1933 vo Vranove a Zoltán Trenk, nar.8.5.1926 vo Vranove. Všetci boli deportovaní do koncentračného tábora. Vo Vranove bolo 38 vlastníkov žltej legitimácie. Boli to hospodársky dôležití zamestnanci.
Pamiatky, synagógy a cintoríny Spiša
Židia sa na Spiši usídľovali predovšetkým v obciach a predmestiach miest postupne od okolia Spišskej Starej Vsi smerom na dolný Spiš. Huncovce sa stali sídlom spišského rabinátu. V obci si postavili synagógu, ktorá v súčasnosti slúži ako sklad textilu. Po roku 1840 bola huncovská židovská škola povýšená na vyššiu židovskú školu - ješivu, ktorá bola jednou z najznámejších židovských rabínskych učilíšť. Neskôr, keď bolo Židov na Spiši viacej tak sa zriadilo aj druhé sídlo pre dolný Spiš, ktoré bolo premenlivo, ale väčšinou v Spišskom Podhradí.
Na Spiši prežilo len málo synagóg. Zreštaurovaná synagóga sa nachádza v Spišskom Podhradí. Zo synagógy v Huncovciach je v súčasnosti sklad textilu, v Popradskej synagóge je tlačiareň, ale na jej stene je pamätná tabuľa, ktorá svedčí o synagóge a o prvej deportácii židov z Popradu, zo synagógy v Spišskej Belej je obytný dom, synagóga v Spišskej Starej Vsi je zrekonštruovaná na výstavný priestor a infocentrum. Ale väčšinou boli zbúrané po 2. svetovej vojne: v Kežmarku, v Levoči, v Starej Ľubovni, v Podolínci, v Slovenskej Vsi, atď. Ako posledné pamiatky na tu kedysi žijúcich Židov ostávajú ich cintoríny a pomníky. Na Spiši sa zachovalo 25 cintorínov: Spišská Stará Ves, Veľký Lipník, Hniezdne, Stará Ľubovňa, Hraničné, Jakubany, Kolačkov, Podolínec, Slovenská Ves, Spišská Belá, Kežmarok, Huncovce, Poprad, Betlanovce, Spišská Nová Ves, Markušovce, Levoča, Spišské Podhradie, Spiš. Vlachy (starý), Spiš. Po 2. sv. vojne sa na Spiš vrátilo len torso niekdajšej bohatej komunity. Činnosť obnovilo iba niekoľko komunít aj tie však svoju činnosť zakrátko zastavili a ich členovia sa vysťahovali najmä do Izraelu a USA. Dnes sa nám na území Spiša zachovala jedna synagóga (Spišské Podhradie). Náboženský život nie je aktívny.
Dokumentácia, archívy a spomienky
Ústav pamäti národa (ÚPN) zverejnil na internete informácie o počte osôb, zapísaných vo februári 1942 do Súpisu Židov. Ide o obdobie prípravy deportácií Židov zo Slovenska. Súpis Židov nariadilo vtedajšie vojnové Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a jeho priamym vykonaním boli poverené obvodné, resp. obecné notárske úrady a ďalšie zložky. V Bratislave súpis vykonalo Policajné riaditeľstvo. Ako uvádza internetová stránka ÚPN, "pri zostavovaní Súpisu Židov v roku 1942 došlo zo strany úradov k mnohým pochybeniam, čo bolo zohľadnené pri jeho terajšom spracovaní. Názvy obcí a miest sú na stránke uvedené v dobovom znení. V roku 1942 bolo na Slovensku 60 okresov. Zverejnené údaje dokumentujú situáciu v 57 okresoch, keďže ÚPN nedisponuje údajmi z okresov Vranov nad Topľou, Hnúšťa a Nitra.
Štatistický prehľad (vybrané údaje)
| Udalosť | Dátum / obdobie | Počet osôb / poznámka |
|---|---|---|
| Nariadenie súpisu Židov | 12. február 1942 | vyše 89 000 spísaných osôb v SR |
| Prezentácia Židov (16-45 r.) | 21. február 1942 (výnos) | prezentácia mužov a žien |
| Prvý transport z Popradu | 25.-26. marec 1942 | 999 žien a dievčat (prvý kompaktný transport) |
| Arizácia podnikov (vrchol) | 1941-1942 | >2 200 arizovaných podnikov z ~12 300 |
| Deportácie (1. etapa) | 25. marec - 20. október 1942 | odtransportovaných 38 169 osôb do konca marca 1942 (k dátumu zákona) |
| Celkové obete transportov z územia Slovenska | do konca vojny | viac ako 70 000 zahynutých |
Následky a pamäť
Podtatranské osvetové stredisko si pravidelne pripomína deň, kedy bol vypravený prvý transport z Popradu do koncentračného tábora v Osvienčime. Pamäť a dokumentácia zostávajú dôležité pre pochopenie rozsahu a mechanizmov deportácií, arizácie a prenasledovania židovského obyvateľstva na Slovensku. V mnohých prípadoch sa nám zachovali len spomienky preživších, fragmenty súpisov a torzovité archívne hárky, ktoré pripomínajú mená a osudy tých, ktorí boli postihnutí najtemnejšími stránkami storočia.